Mlčím a čakám. To robím najčastejšie. Mlčím zo strachu pred reakciou okolitého sveta, čakám v hasnúcej nádeji, že to, čo bude nasledovať, bude snáď lepšie ako to, čo bolo. Vo svojom hlbokom vnútri však viem, že sa nič nezmení, a k lepšiemu už vôbec nie. A takto len stagnujem v strachu pohnúť sa z miesta, urobiť niečo podľa seba a nepociťovať pritom vinu.
13 decembra 2007
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
