...

A už je to tu zase...opäť som sa zamilovala, opäť zakúšam bezodnú horkosť lásky, ktorej sa oddáva nekonečné množstvo bytostí v nádeji, že sú výnimočný aspoň pre niekoho na tomto krutom a chladnom svete. Opäť chcem zdielať s niekým svoje pocity, svoje emócie, chcem sa s niekým podeliť o ťažkosti, ktoré prináša tento život, no opäť som skôr sama, opäť a zase cítim, že je to len ilúzia, tá krutá bezcitná vdova po snoch, ktoré sa nikdy nesplnia...Opäť mám ten nutkavý pocit, že si len niečo nahováram, aby som sa aspoň trochu priblížila kritériám normality, ktorých sa tak úzkostne všetci držia len preto, aby ich nevylúčili z tejto spoločnosti.

Mne nemusí nikto nič hovoriť, nikto nič dokazovať. Sama viem, že tu nepatrím. Nedokážem byť rovnaká ako ostatní nech sa snažím sebeviac. Viem, že tento svet nie je pre mňa, navždy tu ostanem nepochopená, lebo túžim po niečom, čo sa v tomto svete nedá nájsť, to, čo tu vlastne ani neexistuje, to, čo sa slovami nedá zachytiť, to možno len cítiť...čo je mnohým, ak nie všetkým, bytostiam cudzie a nedostupné...

A tak kráčam osamotená po ceste, ktorá ani nemá cieľ. Žijem v cudzom meste, učím sa o mysliach cudzích ľudí, aby som im raz pomohla pochopiť samých seba. No nájde sa niekto, kto pochopí mňa?